Zachráni Robert Fico slovneskú ekonomiku?

Autor: Boris Gubányi | 20.10.2011 o 12:23 | Karma článku: 11,23 | Prečítané:  1927x

Ešte sa predvolebná kampaň ani nezačala a fico už rozpráva o tom, že čo bude robiť, keď sa dostane k moci. Okrem prísľubu vyšších daní asi priemerného voliča najviac zaujmú jeho reči o tom, že zvýši štátne investície na podporu slovenskej ekonomiky vrátane obnovy "pekelne predražených projektov". Je načase, aby sa na tieto plány pozrelo kritckejšie.

 

Pre samotného Róberta Fica znamenajú štátne investície príležitosť pre stranícky biznis. Pri presadzovaní zvýšenia štátnych investícií sa pritom môže opierať iba o názory ľavicových ekonómov, ktorých hojne citujú aj slovenské médiá. Tí pokladajú štátne investície za plnohodnotnú náhradu za súkromné investície. Argumentujú údajným multiplikačným efektom štátnych investícií. Tieto názory sú však ľahko vyvrátiteľné.

 

Ak vychádzame z predpokladu, že štátne investície majú multiplikačný efekt a zvyšujú HDP, tak vzniká otázka, že prečo štátne investície nevyužívame vo väčšej miere. Pri spomenutom predpoklade totiž platí, že ak by sa štátne investície, zvýšilo by sa aj HDP a aj životná úroveň obyvateľstva. Dotiahnutie tejto tézy ad absurdum znamená, že ak sa štátne investície budú zvyšovať do nekonečna. Donekonečna sa bude zvyšovať aj HDP - a raj na zemi je hotový!

 

Realita je však iná. Platí, že keby investície, do ktorých sa štát púšťa, boli naozaj ziskové („mali by multiplikačný efekt"), tak by sa dávno do týchto investícií preferovaných štátom pustili súkromný investori s cieľom zarobiť na nich. Súkromný investori sú ale rozumný a do stratových projektov sa nepúšťajú. Neefektívny byrokratický štátny systém ale takéto zábrany nemá a púšťa sa do týchto investícií. Strnulá štátna byrokracia pritom nedokáže súperiť na voľnom trhu s oveľa flexibilnejším súkromným sektorom. Štátne investície sú dopredu odsúdené na neúspech, lebo sú prevalcované efektívnejším súkromným sektorom (zisk dokážu tvoriť štátne firmy len vtedy, keď majú zákonný monopol - napríklad v energetike). Straty spôsobené štátnym investovaním nakoniec musí zatiahnuť daňový poplatník prostredníctvom nenávratných pôžičiek štátnym firmám (napr. Cargo). Konečným dôsledkom štátnej investičnej činnosti je tak zníženie životnej úrovne obyvateľstva.

 

Pri štátnych investíciách treba brať do úvahy, že štát pri svojej investičnej činnosti konkuruje súkromnému sektoru pri nákupe kapitálových prostriedkov. Kapitálové prostriedky, ktoré by sa bez štátneho zásahu použili na uspokojenie najnaliehavejších potrieb z doposiaľ neuspokojených potrieb spotrebiteľov, sú tak skonzumované štátom. Toto znamená nižšiu životnú úroveň obyvateľstva oproti stavu, ktorý by nastal bez štátnych investícií.

 

Ďalším faktorom je to, že štát peniaze potrebné na štátne investície získava zdanením obyvateľstva. To znamená, že daňoví poplatníci sa musia uskromniť, aby politici mali z čoho robiť svoje podnikateľské experimenty (hypoteticky, keby boli štátne investície „verejne prospešné", teda ziskové, tak by štát mohol dane rovno zrušiť a žiť z dividend).

 

Často používaným „proticyklickým" nástrojom počas hospodárskych kríz je zvýšiť štátne investície na úkor štátneho zadlženia. Pochybnosť efektívnosti štátnych investícií som už vyjadril. Teraz poďme k štátnemu dlhu - podnikatelia, ktorí by sa snažili svoje peniaze použiť na investície slúžiace na uspokojenie najnaliehavejších z doposiaľ neuspokojených potrieb spotrebiteľov radšej „investujú" svoje peniaze do štátnych dlhopisov (efektivitu štátnych investícií financovaných dlhom najlepšie ukazuje USA: deficit štátneho rozpočtu sa blíži k desiatim percentám a rast HDP k nule) Tieto peniaze sa následne neefektívne použijú na štátne investície. Ako bonus k všetkému nakoniec príde potreba splatiť štátny dlh aj s úrokmi - daňový poplatník sa má na čo „tešiť".

 

Štát svojimi investíciami a dopytom dokáže určovať smerovanie hospodárstva krajiny. Časť podnikateľov sa preorientuje na uspokojovanie potrieb štátu. Uspokojovanie potrieb spotrebiteľov sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Keď štát v tejto situácii stopne svoje investície a svoj dopyt, nastane hospodárska recesia v dôsledku pádu agregátneho dopytu a následne sa objavia prebytočné výrobné kapacity. Toto nastáva najčastejšie po skončení vojny - štátne zákazky na výrobu tankov zastanú a výrobcovia sa musia preorientovať napríklad na výrobu áut pre spotrebiteľov. Tento transformačný proces sa prejavuje ako dočasná recesia.

 

Celý problém sa komplikuje v systéme fiat peňazí. Súčasní politici sa po nastaní recesie odmietli zmieriť s tým, že úverová expanzia (inflácia) spôsobila mnohé zlé investície a bubliny. Odmietajú proces prirodzenej reštrukturalizácie hospodárstva. Politici chcú za každú cenu zabrániť prirodzenej reštrukturalizácii či už na úrovni firiem (šrotovné), alebo aj na úrovni štátov (euroval). Aj Ficom toľko propagované šrotovné bolo len bojom za udržanie zlých investícií - v tomto prípade išlo o nadbytočné kapacity automobiliek, ktoré odhalila kríza. V prípade šrotovného išlo pritom o klasický prípad známeho klamu rozbitého okna, okoreneného tým, že štát platil majiteľovi zato, aby „sám si rozbil vlastné okno". Toto všetko bolo samozrejme platené z daní občanov. Nepopierateľným efektom šrotovného bolo preto všeobecné zníženie životnej úrovne obyvateľstva, priamo úmerné na šrotovné vynaložených prostriedkov.

 

Najobľúbenejším „investičným projektom" politikov je stavba ciest. Veľa hovoria o ich „multiplikačnom" efekte. Stavba ciest je pritom podnikanie ako každé iné. Pokiaľ výnosy z ich výstavby neprevyšujú náklady na výstavbu a údržbu, tak bola stavba stratová. To znamená, že keby sa cesta nepostavila, kapitálové prostriedky by boli využité efektívnejšie - čiže by potreby spotrebiteľov boli uspokojené lepšie. Ako však ziskovosť stavby ciest vykalkulovať. Politici tvrdia, že stavba diaľnic prinesie viac investícií a pracovných miest do regiónov. V tomto prípade ide o číselne nevyjadriteľný arbitrárny výrok politika. Toto nie je ekonomická kalkulácia. Ak diaľnica skutočne prinesie tieto pozitíva, tak sú ľudia za ne ochotné platiť, aby ich dostali. Toto je vyjadrené ochotou ľudí platiť mýto. Ak sú ľudia ochotný zaplatiť na mýte viac ako sú spomínané náklady na výstavbu a prevádzku, tak to znamená, že uprednostňujú stav existencie diaľnice pred jej neexistenciou. Ak ale príjmy neprevyšujú výdavky, tak to vyjadruje, že investícia bola neefektívna a bola spotrebou kapitálu. Bez tejto investície by mali ľudia vyššiu životnú úroveň ako s ňou. Berúc toto všetko do úvahy, na Slovensku sa nedá vykonať ekonomická kalkulácia týkajúca sa výstavby konkrétnych diaľničných úsekov, pretože výber diaľničných poplatkov a mýta je nastavený politikmi nesystémovo a korupčne.

 

Napíšuc tento článok som chcel upozorniť ľudí, aby reči politikov a ekonómov typu Paul Krugman o potrebe štátnych „investícií" brali s rezervou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?